Čím to je, že sa štát stará o množstvo iných vecí, ktoré by (zrejme aj lepšie) fungovali bez neho, berie za svoje služby nekresťanské peniaze v podobe daní a nedáva nám na výber, či a koľko chceme platiť? Štát má monopol, alternatívny poskytovateľ služieb neexistuje, zákon ho nepovoľuje. Ten zákon tiež vydal štát - nepripomína vám to Hlavu XXII? A najdôležitejšie služby štátu občanom, totiž starosť o bezpečnosť a fungujúce súdy, sú nápadne často (a právom!) kritizované. Pomôžeme si?
To je iba malá vzorka otázok, na ktoré by sme radi poznali odpoveď. Netvrdím, že odpovede nájdeme práve v tomto seriáli. No aspoň o nejaké zlomky poznania sa pokúsime.
--------------------------------------------------------------------------------------------
1.) Kde sa vzal?
Nie som historik ani politológ. Ale niekedy ponúka laický jazyk výhodu zrozumiteľnosti.
Začiatky štátu si (možno naivne a insitne) predstavujem asi takto: ľudia sa usadili v obci, a každý robil, čo sa dalo a čo vedel. Jeden sial a oral, druhý šil topánky, tretí vypaľoval hrnce, štvrtý kul pluhy (a meče), piaty dorábal vínko. Deľba práce prišla úplne prirodzene, veď chromý nepôjde s ostatnými loviť do lesa, no ak má šikovné ruky, ušije zatiaľ poľovníkom kabáty.
Napriek občasnému suchu či povodni, napriek všetkým živelným pohromám, najväčším problémom človeka bol a je - iný človek. Vždy sa našiel chytrák, ktorému sa makať na poli ani v dielni nechcelo. Zorganizoval bandu podobných povaľačov, zavše obec prepadli, a čo potrebovali, si násilím vzali. Každý pochopí, že švec ani hrnčiar sa sami takej horde neubránili. Ani kováč svojím kladivom, ani roľník kosákom... Banditi nepracovali, takže mali dosť času zdokonaľovať sa v bojových umeniach. Čo s nimi? A tak sa v obci na rade starších dohodli: spomedzi mladších spoluobčanov sa vyberú dobrovoľníci smelí a zdatní, ktorých úlohou bude brániť obec pred banditami. Historicky prvá armáda. Mladí vojaci nemusia robotovať na poli; na jedlo, odev i zbrane sa im občania poskladajú (ajhľa, prvé dane!). Stačí, ak budú chlapci cvičiť s mečom v ruke, nech sú pripravení. Velil im priamo volený kráľ obce, ako občan s najväčšou autoritou.
Samozrejme, že to nejaký čas fungovalo. Ale vždy a všade, nezávisle na sebe to v každej kultúre a civilizácii napokon občanom prerástlo cez hlavu. Predovšetkým, kráľ jedného dňa usúdil, že kráľov odteraz voliť netreba, pretože jeho syn je ako nástupca najvhodnejší. Keďže práve tento kráľ vládol inak rozumne (alebo mali ľudia vďaka štedrému vinobraniu akurát vtedy otupené zmysly), prešlo mu to. Že sa občania rozhodli nemúdro, pochopili, keď začal kráľov potomok na tróne zvyšovať dane. Armáda predsa niečo stojí, nový kráľovský palác tiež, a jeho služby obecného sudcu treba takisto náležite oceniť! Odvolať nevoleného kráľa už nešlo, podobrotky ani pozlotky - ako ste si všimli, bol súčasne veliteľom armády. Stačilo jej prikázať, rebelov rozohnali. Prečo vojaci nestáli na strane občanov? Pochopte: armáda si tiež chcela žiť lepšie, než prostý občan. Veď nie sú oni čosi viac? Roľník sa len babre v hline a blate, ale oni pri obrane obce riskujú životy! Neprináležia im zato isté výsady a vyššie postavenie? Aha ho, zrodila sa nám šľachta!
Chvíľu trvalo, než to občanom došlo: stali sa otrokmi, poddanými, proletármi, čo len chcete; každopádne im sa ušli len povinnosti, kým práva mal kráľ so svojou družinou rytierov pre seba.
Hlavne, že máme svoj štát, pokyvovali hlavou submisívnejší občania, dívajúc sa zbožne na obrovskú, zlatom vyšívanú zástavu na veži kráľovského paláca.
----------------------------------------------------------------------------------------------
2.) Čo ďalej a čo dnes?
Fungovalo to po celé tisícročia. Financminister zbieral peniaze do kasičky, občan dával, lebo nemal na výber. Vrchnosť si ľud chránila a bránila, z rovnakých dôvodov, pre ktoré si ľud chráni svoj dobytok, prasce a kone. Vždy musí byť poruke nejaká dojná krava, ako fundament spoločnosti. Ľuďom, čo neradi rozhodujú a radšej sa nechajú viesť ako ovce, to snáď i vyhovovalo.
Nadišiel vek osvietených panovníkov a neskôr i konštitučných monarchií. Mária Terézia bola iste skvelá panovníčka a zaslúžila sa o spoločenský pokrok. Lenže nikdy predtým sa štátni byrokrati nemnožili takým tempom a toľko moci sa nekoncentrovalo do jedného centra. Možno sa to inak nedalo, ale dôsledky cítime dodnes. Panovníčka chce pre ľudí vzdelanie? To musí riešiť nový štátny výbor, s kopou nepostrádateľných a dobre platených úradníkov. Iste, na konci tej rieky peňazí stáli i nejaké školy, dokonca na svoju dobu veľmi dobré. Ale koľko si pozdĺž toku odvetvili páni radcovia pre seba? Nepripomína vám to niečo?
Napokon máme demokraciu, ešte pokrivenú neúplne rozchodeným komunistickým experimentom, ale formálne slobodnú. A štát nám za naše dane organizuje takmer všetko. Kultúru. Štátne zdravotníctvo a štátne školy. Najradšej i štátne poisťovne. Štátne vysielanie, za ktoré platíme koncesionárske poplatky. Platíme policajtov, ktorí nás pokutujú za rýchlosť. Veď štátny rozpočet ráta s objemom vybraných pokút. Je to predsa pre naše dobro! Platíme sudcov, ktorí roky rozhodujú a nerozhodnú, a máme im veriť, že len omylom prepásli akýsi termín a pustili nebezpečných mafiánov na slobodu. Platíme cirkvi, ktoré by mali byť schopné uživiť sa z dobrovoľných príspevkov a nevisieť nedôstojne na šnúrke politikových gatí. Platíme obskúrne organizácie, ktorých účel je v lepšom prípad nejasný; niektoré len tunelujú naše dane, iné za ne rovno šíria trebárs národnostnú nenávisť. Nik sa nás nepýta, či to chceme.
Čo s tým? Čo s tým máme urobiť?
Jedno je isté: štátu je priveľa. Prerozdeľovania je priveľa. Kde je veľká kopa peňazí, ako vo financministrovej kasičke, je aj veľa príležitostí na rozkrádanie. A politici sú len ľudia. Nečakajme od nich, že budú svätí. V prvom kole stačí, ak ich bude menej. A budú disponovať menším balíkom peňazí.
(Pokračovanie nabudúce.)
