reklama

Rómska zasľúbená zem (o riešení jedného problému)

V roku 1963 predniesol Martin Luther King svoj najslávnejší prejav (I have a dream), v ktorom zvestoval, že videl zasľúbenú zem pre Afroameričanov. Mojžišovská metafora bola výstižnejšia, než ktokoľvek tušil; sám King sa onej zeme nedožil (zastrelili ho vo veku 39 rokov). Ale situácia čiernych občanov USA je dnes lepšia, než bola pred takmer polstoročím. Povstane niekedy u nás nejaký Martin Luther Csonka a povedie do zasľúbenej zeme Rómov?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (102)

Hneď na začiatku sa priznám, že ja mám na mysli celkom konkrétnu zem. Územie, kde by (v starostlivo určených medziach) mohol každý vyznávať svoj alternatívny či tradičný spôsob života. Príklad takzvaných indiánskych rezervácii v USA je inšpiratívny – ako však o niečom hoci len vzdialene podobnom napísať u nás, bez toho, aby autora okamžite obvinili z rasizmu, diskriminácie, a aby takýto návrh vo forme blogu odstránili? (Rád by som požiadal administrátora aspoň o toľko námahy, aby článok dočítal do konca, kým rozhodne o jeho osude.)

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Mohol by som úvahu začínať tým, že poznám osobne viacero Rómov, ktorí sú fajn ľudia. Obvykle sú to tí, ktorí sa snažia osvojiť si životný spôsob takzvanej bielej väčšiny. Je jedno, či hovorím o susedke, od ktorej kupujem domáce či pracovné oblečenie, o mojej švagrinej či o zubnom lekárovi, ktorý to dotiahol na vysokoškolský diplom a vlastnú súkromnú ambulanciu, a chodím k nemu s dôverou. Ja sám mám rád cigánsku muziku, a Cigánky sa mi vždy páčili (pri trochu inom vývine udalostí by som sa s jednou oženil, ktovie).

Lenže nejde o môj osobný pohľad, dojem ani pocit. A nie každý Róm môže byť Anita Soul Bertóková, Tina, či aspoň hudobník hrávajúci na svadbách (aj trh pre muzikantov sa raz nasýti), nie každý je tuto Janette Maziniová, môj zubný lekár či môj pracovitý sused (ktorý mimochodom kvôli výstavbe kanalizácie prišiel o živnosť s fekálnym vozom, a je príliš „rómsky vyzerajúci“ na to, aby len tak zohnal zamestnanie – sme totiž na Slovensku). Síce chápem zlosť pestovateľov zemiakov na Východe i majiteľov vykradnutých obchodov, ale chápem aj možné zúfalstvo hladných ľudí, a vidím zlyhanie inde. Ochrániť niečí majetok patrí medzi základné úlohy štátu – keby sa toľko nevenoval činnostiam, na ktoré štát vôbec netreba, mohlo by zostať viac kapacít na skutočné problémy. Aby bolo jasné: neexistuje všeobecný „rómsky problém“, a mnohí Rómovia majú právo sa pri tomto slovnom spojení uraziť. Je to problém len časti z nich - tých, ktorí sa neprispôsobili. Neriešim, či vlastnou vinou.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Radi predpokladáme, že väčšinový spôsob života (spojený s usadlým spôsobom života, plánovaním, systematickou prácou, vytváraním dlhodobých zásob potravy a iných statkov, atď.) je ten najsprávnejší. To môže byť pravda, ide len o to, ako ďaleko môžeme zájsť v donucovaní druhých, aby žili tým istým spôsobom ako majorita. Minule som tu kdesi napísal: „Nech si každý žije, ako chce, ale za svoje!“ Javí sa mi to ako rozumné heslo. Kto chce, nech má 10-15 detí, ale musí ich vedieť sám uživiť. Teda, v prvom kole by mal vedieť uživiť sám seba, a nečakať každý mesiac vo fronte pred poštou, aby z podpory splatil pôžičky, tri dni hodoval, a zvyšok mesiaca trpel biedou. Kto povedal, že ostatní občania sú povinní sa na nejakú sociálnu podporu vôbec skladať? Najmä ak poberateľ dávok nerobí nič, aby svoju situáciu riešil, lebo mu zrejme vyhovuje? Lenže je jasné aj to, že zrušiť mnohoraké sociálne podpory sa nedá naraz – ľudia nezvyknutí a nepripravení na novú situáciu, zahnaní do kúta, by jednali skratovo. To si nik príčetný neželá. Skutočné rasové nepokoje a násilie poznáme len z televíznych správ a vzdialených krajín; pri tom by hádam mohlo aj ostať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Takže skôr, než by malo dôjsť k radikálnym škrtom, by bolo potrebné Rómom ponúknuť alternatívu. Kto sa nechce alebo nevie prispôsobiť, nech má možnosť žiť po svojom. Na území (nazvime ho trebárs Voľná zem), na ktorom by legislatíva štátu platila len obmedzene. Tak, ako je tomu i v USA, kde sú napríklad v indiánskych rezerváciách povolené hazardné hry, inde zväčša zakázané (a predstavujú jeden zo zdrojov príjmov tamojších obyvateľov). Možno to nie je šťastný príklad, ale ukazuje, ako môže mať platnosť štátnych zákonov územné obmedzenia.

Prvá otázka je, kde také územie vziať. Jedna možnosť mi zišla na um. Existujú na Slovensku rozsiahle oblasti, ktoré súkromné osoby nevyužívajú (pretože nemôžu), a štát ich v dnešnej dobe až tak nutne nepotrebuje. Mám na mysli vojenské výcvikové priestory. Územia o rozlohe stoviek štvorcových kilometrov. Na prvom mieste samozrejme Lešť, za úvahu stojí aj (zrušená) Javorina, kde však časť lesov vrátili reštituentom, priestory na Záhorí a ďalšie. Po skončení studenej vojny a zmene doktríny je otázne, čo z toho armáda naozaj potrebuje, a či by iné využitie nepomohlo riešiť aktuálne problémy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Druhá otázka? Zákonný rámec. Predovšetkým, nikoho nemožno nútiť, aby sa do Voľnej zeme presťahoval. Dá sa však postaviť obyvateľov nelegálnych chatrčí postavených na cudzích pozemkoch pred možnosť: „Vaše doterajšie obydlia budú zlikvidované. Kto nechce alebo nemá možnosť obstarať si legálne bývanie, môže sa zúčastniť projektu Voľná zem. Od štátu či nadácií dostane k dispozícii stavebný materiál, odbornú pomoc, a pozemok v bývalom VVP. V tomto priestore môže žiť podľa vlastných pravidiel, či takých, aké si komunita vytvorí. Cieľom je maximálna sebestačnosť. Zdravotnícka pomoc je k dispozícii, poskytnutie pomoci treba ale niekomu z rodiny odpracovať v nemocnici (fungovalo to u Alberta Schweitzera v Afrike, bude aj inde). Školská dochádzka je nepovinná; je však ponuka dobrovoľných kurzov základnej gramotnosti pre žiakov každého veku (i dospelých), kde sa popri čítaní a písaní možno učiť aj remeslám, a takisto základnej občianskej náuke. Kto chce vedieť viac o svete mimo Voľnej zeme, o právach a povinnostiach, má mať vždy prístup k informáciám. Polícia na tomto území zasahuje len v krajných prípadoch (vražda, násilnosti medzi osadami); čo sa len dá, by si mali obyvatelia vyriešiť medzi sebou.“

A kto chce Voľnú zem opustiť, môže tak urobiť kedykoľvek – nie je to predsa vyhnanstvo ani trestanecký tábor! Naopak, takéto územie by neznamenalo zúženie práv občanov, ale ich rozšírenie. Možnosť voľby. A aby táto možnosť naozaj nikoho nediskriminovala, musela by byť Voľná zem prístupná nielen Rómom, ale každému, kto zatúži po alternatívnom spôsobe života s minimálnym dosahom štátu.

Samozrejme, poviete si, nereálna utópia a sociálne inžinierstvo. Z čoho by tam tí ľudia žili? Nevyhnal by ich hlad na rabovačky, nájazdy na blízke obce? A vôbec, nejde len o priehľadnú snahu vytvoriť z množstva rómskych osád rozosiatych najmä na Východe jednu kolektívnu? Sústrediť „menej žiadaných“ ľudí na jednom spoločnom mieste, pokiaľ možno ďaleko od „bielych“?

Myslím si, že pri jasne stanovených počiatočných pravidlách by sa to mohlo byť čosi viac. Jednou z činností, ktoré sa priam ponúkajú, je ťažba dreva. Vojenské výcvikové priestory sú zväčša zalesnené. Chce to len motorové píly, a prípadne elektrinu pre cirkulárky. A ukázať ľuďom, že keď začne lesa ubúdať, treba sadiť nový. Pravdaže, toto je len jedna z mnohých činností, na ktoré netreba vysoké školy, a aspoň na skromný život stačia. Ostatné by som nechal na čas. Nech sa sformujú prirodzené spoločenstvá a hierarchie, ktoré kedysi komunistický štát rozbil. A nech sa ľudia naučia, že nič nie je zadarmo. Môžu si vybrať. Život na sociálnej almužne nie je slobodný život. 

Viem, že je to fikcia. Kto má lepší nápad, nech sa ozve. Viem, že by to chcelo doladiť tisíc technických detailov. Že by nám do podobných pokusov začala pindať Európska únia. Že vo Voľnej zemi by možno mreli podvyživené deti (otázka je: častejšie, než teraz?). A čo je najvážnejšie, bol by to beh na dlhé trate. A tu by po každých voľbách hrozilo, že nová vláda postaví celý koncept na hlavu. Dokedy však možno problém neriešiť? Kým sa celé Východné Slovensko nezmení na Voľnú zem samovoľne, tým, že nerómske obyvateľstvo sa odtiaľ postupne vysťahuje, keď nechceme rovno napísať, že ujde?

Uvedená idea má svoje slabiny, nepochybne. Chcel som však dať námet do diskusie.

Cigáni idú do neba len na divadelných doskách. Ale skutočnú cestu do zasľúbenej zeme by možno niektorí privítali. A nielen v Plaveckom Štvrtku.

.

Tomáš Dérer

Tomáš Dérer

Bloger 
  • Počet článkov:  97
  •  | 
  • Páči sa:  151x

Nemám patent na pravdu, ani na múdrosť. Mnohému nerozumiem a iste sa v mnohom mýlim. Napriek tomu, zvyknem si utvárať vlastný názor sám. A občas to risknem a podelím sa oň. Dúfam, že tým nikomu nespôsobím ujmu :-) Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu