O Umbertovi Ecovi, jarnej zamilovanosti a kvitnúcich agátoch

Autor: Tomáš Dérer | 2.4.2011 o 1:30 | Karma článku: 5,43 | Prečítané:  1118x

Na jar ma chytá nostalgia. A to je len začiatok. Až rozkvitnú agáty, nebudem vedieť spávať. Iste sa to stáva mnohým z vás: určitá vôňa privolá spomienky, sny, túžby a predstavy. Sladká vôňa agátov je najzmyselnejšou vôňou, akú poznám. Človek by z nej prišiel o rozum.

Dakedy v minulom storočí. Kvitli agáty, a ja blázon som sa po prvý raz zamiloval. Iste to nebola jediná pekná baba na gymnáziu, ale mala čosi naviac. Poznáte to. Vždy je čosi naviac. Spôsob, ako si prihládza dlhé čierne vlasy za ucho. Úsmev, od ktorého vyjde slnko. Vôňa podpazušia. Spôsob, ako sa pekne formovaný pružný zadok pohojdáva v obtiahnutých rifliach. A potom, na jar, v krátkej sukni. A tie veľké čierne očiská, ich pohľad mi vyrážal dych. Nech som predtým myslel na čokoľvek, stratil som niť. A do toho všetkého začnú kvitnúť agáty. Pohroma dokonaná.

 

Estét by mal tisíc námietok („Stála by za hriech, ale dokonalá iste nie je. Aha, trochu škúli. Má priveľké ústa, a keď sa smeje, vidno jej horné ďasná. Má bosorácke obočie. Atď.,atď.“) Ale nie sú to práve nedokonalosti, do ktorých sa často zamilujeme?

 

Nevedel som, ako ju osloviť. Nepoznal som jej meno. Chodila o triedu nižšie. Z dákej gymnaziálnej ročenky som získal aspoň menoslov všetkých žiakov jej triedy. Bolo tam len osem dievčat. Jedno z tých mien je jej, ale ktoré? Jedno-dve som poznal, tie sa dali vynechať. Ktoré zo zvyšných by mi na ňu sedelo najlepšie? Zvolil som si jedno: Sára Sternová (vyzerala trochu židovsky, to by sedelo). Čakal som na príležitosť, lebo nič lepšie mi nenapadlo. V rámci rozvrhu sme sa na každý predmet presúvali do inej učebne, a v utorok sme kdesi mávali hodinu hneď po nich, po triede mojej platonickej lásky. Na okennom parapete som zazrel zabudnutý zošit. Až ma zamrazilo, keď som na ňom uvidel meno: Sára Sternová. Znamenie osudu! Zabudla si tu zošit. A ja mám príležitosť zahrať hrdinu, ktorý ju zachráni, ktorý jej donesie stratený poklad! Príležitosť nadviazať kontakt! V tej dobe som už mal slušný prehľad o rozvrhu ich triedy. Zbehol som o poschodie nižšie.

„Je niektorá z vás Sára? Zabudla si u nás zošit.“

Otočila sa dievčina. Nebola to Ona. Nebola škaredá, len, chápete, nebola to Ona. Ona nebola ani nablízku. A ja som sa nedokázal operatívne odmilovať a zamilovať do skutočnej Sáry Sternovej. Taký flexibilný nie som.

 

Učil som sa na maturity, a rozum som mal inde. Pritom by to bolo také ľahké! Spolužiačkou a najlepšou kamoškou víly mojich snov bola totiž Lucia, dcéra maminej známej. Naše mamy sa síce nevídali často, my mladí sme sa nanajvýš pozdravili na chodbe, ale na nadviazanie kontaktu by Lucia stačila. Ako prostredník k tej, ktorej meno som nepoznal. Stačilo by otvoriť ústa. Jednoduchšie to snáď ani nejde. Ale mne, inokedy vcelku výrečnému, uviazli slová v hrdle. Ešte aj keď som sa s Luciou dal do reči, cez veľkú prestávku na chodbe, zmĺkol som, keď sa priblížila Ona. Na zbláznenie.

 

Iste to poznáte: predstavujete si situáciu vhodnú na zoznámenie, chystáte si preslov, nejaké úvodné vety, nech sa máte od čoho odraziť. Mal som nachystaných zopár premyslených prejavov. No nikdy sa nezopakovala situácia, kde by sa dali použiť. Na improvizáciu som odvahu nepozbieral.

 

Napokon agáty odkvitli. Zmaturoval som, a čakal ma iný svet. Viac som ju nevidel.

 

Mladý mních Adso z Ecovho románu Meno ruže sa nikdy nedozvedel meno svojej milenky, s ktorou zažil jediné, zato nezabudnuteľné milostné dobrodružstvo svojho života. Ja som sa Jej meno dozvedel. Neskôr, náhodou, a v každom ohľade pozde. To je všetko, čo mi po nej zostalo. Poznám jej meno, v tom mám oproti Adsovi výhodu. Len toho milostného dobrodružstva ma osud akosi ušetril. Menil by som s Adsom? Zbytočná otázka; v živote zväčša nemáme na výber.

 

Svet sa točí, život ide ďalej. Môžbyť, the first cut is the deepest. Ale prišla vysoká, iní spolužiaci, iné dievčatá, iné lásky. Boli dievčatá, ktoré sa mi páčili. A dievčatá, ktoré stáli o mňa. Síce šlo o dve rôzne skupiny bez spoločného prieniku, ale aspoň som sa naučil otvoriť ústa.

 

Je to všetko nesmierne dávno. Vlani som za domom prerábal oplotenia. Na hranici so susedovým pozemkom rástli statné agáty; nadreli sme sa, kým sme ich vyťali. No už sú preč, aj s koreňmi. Túto jar budem pokojne spávať.

 

.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NKÚ sa na kauzu Evka nemusí pozrieť. Lajčáka podržali poslanci parlamentu

Za návrh, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel Najvyšší kontrolný úrad nehlasoval ani jeden poslanec Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.

SVET

Súdy extrémistom neškodia, bránia sa slobodou prejavu

Holandského politika za urážky Maročanov odsúdili bez trestu. Radikáli súdy často využívajú na svoju propagáciu.


Už ste čítali?