V mojom profile okrem iného stojí, že som euroskeptik. Neviem, či to platí doslova; EÚ nie je pre mňa nejaká ríša zla, z ktorej sa treba za každú cenu ratovať (možno napokon áno, ale najprv to chce chladnú, triezvu analýzu situácie). Kdesi v začiatkoch vyzerala idea únie celkom lákavo. I dnes si menej informovaný človek povie: „No a čo, ak tu aj vznikne jednotný európsky superštát s jedinou federálnou vládou, jediným celoeurópskym ministerstvom financií (i ostatnými ministerstvami), a jedného dňa s jednotnou európskou armádou a políciou? Čo je na tom zlé? USA takto fungujú už dve storočia, a hoci sú krátkodobo v istých ťažkostiach, dlhodobo ide stále o nejvyspelejšiu, najslobodnejšiu, najlepšie prosperujúcu veľmoc sveta. Prečo by v Európe nemohla vzniknúť prinajmenšom rovnocenná protiváha?“
Nemohla. Je mi ľúto, ale podľa mojej skromnej mienky existuje niekoľko zásadných dôvodov, prečo to nebude fungovať.
USA sa sformovala z ľudí, ktorých spájal rovnaký osud (útek z neslobodnej Európy a túžba hľadať si svoje šťastie sám, mať svoj osud vo vlastných rukách, v zemi nových možností.) Spájali ich rovnaké hodnoty. Spolu bojovali za nezávislosť, a od svojich vodcov prirodzene očakávali, že budú krajine vládnuť. A s vodcami mali úžasné šťastie – tak osvietený spolok vzdelancov, ktorí si nadovšetko vážili slobodu jednotlivca, sa nezišiel hádam nikdy v histórii (Jefferson, Washington, Franklin, Payne a ďalší). Nie s takými právomocami.
Občanov EÚ nespája rovnaký osud. Ich národné záujmy sú často úplne protichodné. Kým občan USA je v prvom rade Američan, až potom Kansasan, Texasan, Kalifornčan atd., u nás je to presne naopak. Tu vzniká oprávnený pocit, že stále niekto na niekoho dopláca. A nielen na zadĺžené Stredomorské štáty. Ale prečo má povedzme Čech dotovať francúzskych poľnohospodárov?
Ak má v takomto zlepenci fungovať prerozdeľovanie, samozrejme to nejde inak, než s nejakým ústredným politbyrom na čele, ktoré všetky tie transfery vynúti a celý zlepenec direktívne drží pohromade zhora. Problém je, že Eurokomisári nie sú Jefferson ani Payne. Ich myslenie je presne opačné: sú to sociálni inžinieri, ktorí považujú slobodu za škodlivú. Liekom na každý problém spoločnosti je podľa nich vac regulácie. Nezabralo? Pritvrďme! Uregulujú sa do nemoty, a nepochopia, ako tým uberaním slobody rozhodovania vezmú ľuďom motiváciu čokoľvek z vlastnej iniciatívy zlepšovať, ba aj motiváciu pracovať. My, čo sme presne tento model zažili pod 40ročnou ruskou nadvládou, sme sa dosť nepoučili? My možno, ale politbyro sa postaralo, aby sme im do ich riadenia sveta nekafrali. Pritom záväzne vyžadujú od členov „harmonizáciu“ (och, ľúbezný euro-newspeak!) a „implementáciu“ ich nariadení do zákonov každého členského štátu. Inak hrozia sankcie.
Zatiaľ predstierajú, že EÚ je slobodné a demokratické združenie slobodných krajín. Hlasovanie o eurovale, tak ako stohy iných hlasovaní, sú však len predstieraním demokracie. Máme právo veta? Právo referenda o dôležitých otázkach, ako je prenos rôznych štátnych kompetencií na Brusel? Právo na papieri máme, ale neopovážme sa ho použiť! Jednak nám to môžu zrátať (i keď, zatiaľ sú ich vyhrážky trošku bezzubé), jednak nám nijaké veto či referendum nepomôže. Od samého začiatku majú ústredné orgány EÚ vymyslené stratégie, ako obísť a odignorovať akékoľvek veto či referendum, ak nedopadlo podľa ich želaní. Alebo jednoducho vynútiť želanú odpoveď. Íri by v kauze Lisabonská zmluva vedeli rozprávať.
Elementárna nepoctivosť. Ignorovanie vlastných zákonov a pravidiel (akokoľvek tieto pravidlá chvíľami pripomínajú Hlavu XXII, ani to nestačí), ignorovanie princípov fair play, všetko podriadili „väčšiemu dobru“. Pre nás všetkých. Na náš názor nie sú zvedaví. (Nie je vám to povedomé?) Europarlament je diskusný klub bez reálnej moci. O všetkom rozhodne nikým nevolená Európska komisia, a jej rozhodnutie môže zmeniť či zrušiť len príslušný kontrolný orgán. Týmto orgánom je Európska komisia. Možno to takto nedeklarujú doslova, ale kdesi to v ich stanovách zašifrované je, a rozhodne tak konajú. Napokon, v tých tonách absolútne neprehľadných, úmyselne nezrozumiteľných smerníc sa vyznajú len ich rozprávkovo platení experti na právo. Ráta sa s tým, že smernice každý národný parlament radšej odklepne, než by sa mal niekto namáhať s ich dešifrovaním.
Ak by som chcel maľovať horrorové scenáre a šíriť paniku, napíšem, že až bude mať Brusel vlastnú nadnárodnú armádu a políciu, už nijakú demokraciu predstierať nepotrebuje. A potom už nik nebude môcť ani vystúpiť. Pravda, rozdiel medzi EÚ a Sovietskym zväzom je v demokratickej tradícii členských štátov. Je to síce stále viac dlhová sociálna demokracia, než demokracia bez prívlastkov (nepoctiví politici si kupujú voličov rožkom, na ktorý si požičiavajú), ale snáď ten rozvrat morálky nezašiel tak ďaleko, aby sa napokon nezačali členovia proti absurdnej centralizácii búriť. (Neviem. Majú demokratickú tradíciu, ale socík na vlastnej koži nezažili. Potrebujú tú skúsenosť? A ak, máme a musíme si ten socík zopakovať s nimi?)
Čo z toho plynie pre Slovensko? Horúcich chvíľ bude časom pribúdať, kauza euroval bola podľa mňa len nevinnou predohrou. Aby bolo vôbec možné začať širokú spoločenskú diskusiu o tom, či nám členstvo v EÚ viac dáva alebo viac berie, potrebujeme mať v parlamente aspoň jednu euroskeptickú stranu. Bez nej sa názory z druhého brehu ani len nedostanú do médií. Maistream takéto strany označuje za extrémistické (už len pomyslenie na možné vystúpenie z únie je bohorúhačstvo a smrteľný hriech!), lenže čo platí pre maďarský Jobbik, iste neplatí pre United Kingdom Independence Party v Británii, či českú Stranu svobodných občanú.
ako to vyzerá u nás? Ešte v januári tohto roku bol proti ďalším pôžičkám Grécku aj Ivan Mikloš
čím len reagoval na kritiku Slovenska, ktoré vlani odmietlo Grécku požičať. Súdruhovia v Bruselskom politbyre spozorneli, a v rámci výmeny názorov vymenili Miklošovi názory. Takže SaS je jediná strana, ktorá sa pokúsila bruselskému diktátu vzpriečiť a stála si za slovom. (Koalícia to mohla ustáť, keby SDKÚ nezmenilo postoj na hlboký predklon voči Bruselu, ale... no, to už je jedno. Spomeňte si na to pri volebných urnách, prosím.) Veto Slovenska v akejkoľbek veci síce Brusel hravo zlomí, ale aspoň je námetom na možné reformy (i keď si v zhode s Filipom Vačkom myslím, že EÚ sa zvnútra reformovať nedá – bodaj by sme sa mýlili!) Možno sa sama EÚ pod tlakom udalostí začne uberať smerom zdravého rozumu. Bolo by to skvelé, zatiaľ však počuť prevažne volania po väčšej centralizácii a regulácii (Sarkozy, Merkel-ová), čiže po posilnení zdroja problémov.
Či sa SaS bude časom profilovať ako euroskeptická strana, dnes asi ani samotní Sulíkovci nevedia. Predsa, ak mám byť prorokom, si myslím, že čoskoro bude ležať doslova na ulici spoločenská objednávka po euroskeptickej strane. Uvidíme, kto ju zdvihne. My Slováci sa zväčša len vlečieme v závese udalostí, ale najneskôr vo chvíli, keď by sa o vystúpenie snažilo Česko, by sme mali konať tiež. Bolo by hlúpe, zostať na Titaniku vo chvíli, keď už záchranné člny odplávali. Z vrcholku posledného sťažňa budú euroskeptici skandovať „my sme vám to hovorili“ už vcelku zbytočne.
Súvisiace články:
http://tomasderer.blog.sme.sk/c/278182/Bolo-nam-to-treba-o-moznostiach-Slovenska-v-EU-1cast.html#t2
