Zablokované slovenské platy

Autor: Tomáš Dérer | 4.11.2011 o 0:45 | Karma článku: 14,32 | Prečítané:  3017x

Ani 22 rokov po novembri 1989 sa naše platy príliš nepodobajú na tie rakúske či nemecké; podľa odvetvia či regiónu sú bežne štvrtinové i menšie. Životné náklady či ceny v obchodoch sú pritom plus mínus rovnaké; vďaka spoločnej mene to nie je ťažké porovnať. A našinec (zamestnanec, drobný živnostník, atď.), sa narobí viac než Rakúšan. Dokonca i vtedy, keď nie je otrokom v kórejskej firme. Trúfam si tvrdiť, že lepšie to už nebude. Iba ak... ak čo? Čo by sa muselo stať?

Skúste si predstaviť, že by trebárs zamestnanci niektorej automobilky na Slovensku začali žiadať vyššie platy. Masovo. A výrazne vyššie. Čo im povie menežment? Skúsim hádať:

„Strop je daný cenou práce v Číne a v Indii. Tam by sme mohli montovať autá pre európske trhy ešte lacnejšie, než u vás na Slovensku (a možno to jedného dňa urobíme), akurát je Čína či India trochu od ruky. Ušetrili by sme mzdové náklady, ale zožerú ich náklady na prepravu a dovozné poplatky. Zato sme tu, nie kvôli vašim čistým slovanským dušiam. Takže sorry, panstvo – na platy porovnateľné s Nemeckom či Francúzskom jednoducho zabudnite. Nikdy ich nebudete mať.“

Zlí kapitalisti? Nie nevyhnutne. Dýcha im na krk konkurencia i hospodárska kríza. Bohvie, čo bude o rok, a či pôjdu autá na odbyt. Chyba sa stala inde. Stali sme sa suchozemskou kolóniou vyspelejších západoeurópskych krajín.

 

Kto ma pozná, vie, že nevyznávam heslo „Cudzie nechceme, svoje si nedáme.“ K nemu totiž nerozlučne patrí otázka: za akých podmienok?

Je možné, že svojho času sme v Československu naozaj ťahali za kratší koniec, v pozícii znevýhodneného a trošku zaostalého mladšieho brata. Aká je však naša pozícia dnes, zoči-voči starým členským krajinám EÚ? Pomohli sme si, či sme stále občania druhej kategórie? Únia si z nás urobila montážnu dielňu a príručné prekladisko tovarov. Viem, veľmi sme na výber nemali (úložisko odpadu by bolo ešte horšie, uznávam). A možno na viac nemáme, len na tú smenovú otročinu pri pásoch. Celkom tomu neverím, ale keby aj? Ak na viac nemáme teraz, kde je povedané, že to tak musí zostať na večné veky (a nikdy inak)? Len nečakajme, že s týmto nám niekto zvonka pomôže. Prišli sme v pozícii chudobných medzi boháčov; nik z nich nás nebude nezištne ťahať na svoj level.

 

Pripomeňme si zopár faktov:

Poľnohospodárstvo na Slovensku dramaticky upadlo, najmä živočíšna výroba. To je fakt. Ťažko konkurovať dovozu produktov z krajín, kde poľnohospodári dostávajú minimálne dvoj- až trojnásobné dotácie z kasy EÚ, a ďalšie od národných vlád. A ešte na nás skúšajú ďalšie podpásovky.

Priemysel nesmierne upadol, to je ďalší fakt. V prvom kole vďaka Mečiarovskej privatizácii. Mnohí noví majitelia svoje ľahko získané podniky vytunelovali, rozkradli alebo predali zahraničným firmám. Tie sa potrebovali zbaviť konkurencie, a tunajšie podniky proste zavreli. Či by tu pri stabilnejšej politickej situácii zostali a investovali? Neviem.

Za Dzurindových vlád existovali veľké očakávania: po zlej skúsenosti s „domácou kapitálotvornou vrstvou“ sme boli náchylní veriť, že našej ekonomike pomôže kapitál zvonka. Konečne sme sa dostali z medzinárodnej izolácie, teraz sa k nám pohrnú zahraniční investori, a o pracovné miesta máme postarané.

Nuž áno. Pracovné miesta pri montážnych linkách a v logistických skladoch. Lepšie než žiadne, ale toto predsa robí aj Tajwan, Malajzia, ... otázka, či nemáme na viac, sa nástojčivo vracia.

 

Členstvo v EÚ neprinieslo len eurofondy (toto skvelé hnojivo pre rast korupcie), ale aj produkčné kvóty. Vyrábať smiete tohto toľko, tohto len toľko... a tak u nás zbúrali i moderné cukrovary (Dunajská Streda), a kým predtým sme cukor vyvážali a v obchode stál 50 centov za kilo, dnes ho dovážame a stojí euro. Vlastne, dovážame neuveriteľne mnoho vecí, ktoré by sme dokázali vyprodukovať aj doma.

Stali sme sa námezdní kuliovia vo vypredanej vlastnej krajine. Vieme sa z toho nejako poučiť? A hlavne, vieme sa z tejto pasce dostať?

 

Namiesto abstraktných úvah skúsim pár konkrétnych postrehov z prostredia, ktoré aspoň okrajovo poznám – z chemického priemyslu. Prosím o strpenie, príbeh má na konci morálne ponaučenie, a nie jedno!

V čase pádu socíka sme boli v pomere k počtu obyvateľov chemická veľmoc. Samozrejme, s ekologickými záťažami, s nevýhodnou štruktúrou priemyslu (priveľa veľkotonážnych výrob, náročných na suroviny a energie), orientovanou primárne na ruské trhy. Pred r.1989 boli niektoré výrobne zastaralé, v havarijnom stave. Napokon, tie po páde režimu rýchlo zrušili. Ale padli aj výroby sofistikovanejších produktov, ktoré odvtedy dovážame (všetky prípravky na ochranu rastlín, napríklad). Okrem špecifického prípadu Slovnaftu, väčšina podnikov sa ocitla na pokraji zániku, rozčlenila sa, časti sa predali zahraničným firmám, ktoré po pár rokoch z rôznych dôvodov výrobu zastavili (napr. kvôli zdraženiu energií či iných vstupov, a niekedy kvôli sporom a nízkej vymáhateľnosti práva). Nad vodou sa akotak drží Duslo Šaľa, o.i. výrobca dusíkatých hnojív. Logiku to má, sotva bude niekto voziť milióny ton hnojív ročne z Číny.

Táto logika je však trochu naruby. V krajine príliš neoplývajúcej prírodnými zdrojmi, ale disponujúcej kvalifikovanou pracovnou silou, by bolo prirodzené rozvíjať odvetvia vyžadujúce najmä ľudský potenciál. Vklad vlastného výskumu a vývoja. Produkty s väčšou pridanou hodnotou na jednotku hmotnosti, než nejaké hnojivo. Pesticídy, lieky, farbivá... Ale ešte aj výrobcu liečív, bývalú Slovakofarmu (dnes pod značkou Zentiva patrí francúzskemu koncernu Sanofi-Aventis) čaká neistý osud, predaj, možno prepúšťanie. 

 

A tu sa pomaly dostávame k pointe. Ak si všimneme, aké produkty ešte dodnes živia zanikajúci Istrochem, zanikajúce (bývalé) Chemko Strážske, či organickú chémiu v Dusle Šaľa, sú to napospol takzvané chemické špeciality. Gumárenský urýchľovač vulkanizácie Sulfenax v Istrocheme. Antioxidant CD (Dusantox) v Dusle. Svetelný stabilizátor Dastib v Chemku. Všetky tieto výroby sú výsledkom domáceho výskumu a vývoja v 70-tych a 80-tych rokoch, najmä vo Výskumnom ústave chemickej technológie (VUCHT) v Bratislave. Výsledky práce slabo zaplatených chemikov, strojárov, vedcov, technológov. Prepytujem, za komunistov. Doteraz tieto prevádzky znášajú privatizérom zlaté vajcia. (V Chemku sa dokonca na výrobu svetelného stabilizátora postavila iba overovacia jednotka; dodnes ide celá komerčná produkcia z nej).

 

Plynie z toho niekoľko ponaučení. Prvé je, že aby niečo dlhodobejšie prinášalo zisk a schopnosť konkurovať na svetových trhoch, treba na začiatku vraziť množstvo času a peňazí do vývoja produktu a postupu jeho výroby. Druhé je, že dnešní majitelia presne toto ignorujú, takže skôr či neskôr budú aj úspešné a predajné produkty zastaralé a začnú mať problém s odbytom (prípad spomínaného Dusantoxu), alebo sa výrobné zariadenie proste opotrebením rozsype. Tretie poučenie súvisí s prvým, a ukazuje jediné možné východisko. Ak chceme ekonomicky prosperovať, ak chceme platy na úrovni Západu, potrebujeme vlastný komerčný výskum a inovácie. Potrebujeme veľké množstvo vzdelaných ľudí (technicky alebo aspoň prírodovedecky vzdelaných, podotýkam), a niekoho, kto ich zaplatí. Kto je ochotný dať kapitál a nečakať výnosy už na druhý deň. (Aj Alfred Nobel by zomrel v chudobe, keby sa o jeho výskumy okolo nitroglycerínu nezačal zaujímať bohatý mecenáš.) A celé to potrebuje mať akotak stabilný legislatívny rámec, lebo sústavné zmeny pravidiel sú zabijakom iniciatívy.

 

Na jednej strane je to v rukách štátu. Zmienená legislatíva. Veda, výskum a vzdelávací systém sú v zúfalom stave, takže školstvo by potrebovalo obrovskú finančnú injekciu. (A ktovie, na začiatok by stačila suma, ktorú namiesto toho vrazíme do rôznych eurovalov...) Z druhej strany vec stojí a padá na záujmoch priemyselníkov. Najmä takých, ktorí majú v rukách potrebný kapitál. Ktorí by dokázali opäť postaviť na nohy domácu základňu komerčného výskumu. Len by museli chcieť. Napríklad tento pán, vlastniaci len tak medzi rečou aj zmienené firmy Duslo a Istrochem, potrebné prostriedky asi má.

 

Nevidím v ekonomickej budúcnosti Slovenska väčšiu výzvu, než je práve táto. Pán Babiš, čo si o tom myslíte?

 

.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NKÚ sa na kauzu Evka nemusí pozrieť. Lajčáka podržali poslanci parlamentu

Za návrh, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel Najvyšší kontrolný úrad nehlasoval ani jeden poslanec Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.

SVET

Súdy extrémistom neškodia, bránia sa slobodou prejavu

Holandského politika za urážky Maročanov odsúdili bez trestu. Radikáli súdy často využívajú na svoju propagáciu.


Už ste čítali?