Milan Lasica kdesi napísal, že na Slovensku sme si autority nikdy nevážili, ale vždy sme ich poslúchali. Dodávam, že by to malo byť naopak: mali by sme oceniť svojich najlepších ľudí, mali by sme ich dokázať rozoznať. Ale nemusíme ich slepo nasledovať; spoliehajme sa na vlastný rozum a úsudok, lebo aj autority sa môžu mýliť, prípadne sa ukáže, že boli všetko možné, len nie elita národa. Že síce majú gule, ale chýba im morálny rozmer. Vtedy je čas vymeniť ich.
Väčšinový našinec očakáva, že štát prevezme zodpovednosť za jeho individuálny osud, za jeho blahobyt. Potom nadáva, lebo mocní sa starajú predovšetkým o svoj vlastný blahobyt, ale málokto si trúfa vziať svoj osud do vlastných rúk. Veď mocní síce radi a výdatne podoja to stádo oviec, ale vždy sa oň nejako postarajú. To sú istoty stáda: bača vždy nejako zabezpečí seno, lebo ovce potrebuje, a strihať bude najviac tie, ktorým narástla najväčšia vlna. (Nech žijú istoty!)
Stádový našinec nebude mať problém ani s vládou koalície Smeru s KDH, napríklad. Jedni i druhí dokonale vyhovujú nesvojprávnym ovečkám, a odkedy sa Ficovci začínajú bratať aj s cirkevnými predstaviteľmi, rozdiely medzi obidvomi subjektami sa v očiach voliča stále viac stierajú. Nedajte sa mýliť nejakým Lipšicom, i on je len apoštolom štátneho paternalizmu, a ak by predsa robil chobotnici reálne prieky, "zdravé jadro" vlastnej strany ho odvrhne s nemenšou ľahkosťou, ako kedysi Mikloškovcov a Palkovcov. Práve chýbanie výraznejších elít robí KDH stranou s duhými najvyššími preferenciami.
Elity u nás akoby nemali tradíciu. Kedysi boli vnímané ako cudzie prvky (príliš často hovorili nemecky, maďarsky, neskôr zasa česky). Za komunistov zasa vedúce pozície (fabrík, štátnych úradov, škôl, vlastne všetkého) ovládli ľudia so straníckou knižkou, odborná i ľudská spôsobilosť boli druhoradé. Na vojenčine mohol pologramotný lampasák buzerovať rotu vysokoškolských absolventov. A po prevrate sa za smotánku spoločnosti považuje privatizérska chobotnica. Kde sa v nás mal vypestovať rešpekt voči elitám? Kde je prirodzená autorita generálov, policajných šéfov, sudcov či prokurátorov? (Koľko elít medzi nimi nájdete?) Postoj našincov k vlastným najlepším ľuďom je už po mnoho generácií rovnaký: vyčnievaš z radu? Si dáky moc múdry? Zatlčieme ťa, nech netrčíš. Alebo vyštveme. Žiadna kultivovaná elita si tu necekne, len veľkohubý buran, ktorý rád prevedzme bremeno rozhodovania na vlastné plecia. Stádo si potrebuje nájsť pastiera. Nie div, že väčšina elít odišla, keď sa dalo (1948, 1968, 1989,...), alebo sa stiahla do akademickej ulity, napríklad.
Kým sa nenaučíme oceniť vlastné elity, stále budeme v únii za sluhov a poskokov. Kým nerozoznáme múdrosť, rozvážnosť, schopnosť dovidieť za horizont najbližších dní, kým neoceníme schopnosť povedať ľudu sem-tam aj nepríjemnú pravdu a radšej počúvame nesplniteľné sľuby, lepšie tu nebude. A hlavne, kým si nebudeme vážiť ľudí, čo majú jasno v hodnotách. Ktorí dajú slovo a dané slovo dodržia. Aj vtedy, keď by ich to malo stáť teplé ministerské fleky, napríklad.
Je to na každom z vás, priatelia. Ovce sa nechajú strihať i dojiť, nemajú na výber. Ale vy ten výber máte.
.