Každé voľby by mali mať veľkú tému

Autor: Tomáš Dérer | 8.3.2012 o 16:39 | Karma článku: 13,02 | Prečítané:  302x

Aj tieto majú, dokonca niekoľko veľkých tém. Jednak sú o tom, či chceme, aby väčšinu nášho života ovládal silný štát svojimi príkazmi a zákazmi, alebo nechal viac slobodných rozhodnutí (a tým aj zodpovednosti) na jednotlivcoch. Sú tiež o tom, akú pozíciu má mať Slovensko voči Európskej únii - či poslušného lokaja bez hrdosti, alebo krajiny, ktorá dokáže obhajovať vlastné záujmy aj zoči-voči silnejším. A do tretice, či tu majú naďalej vládnuť strany, závislé na sponzoroch, predĺžené ruky mocných finančných magnátov, alebo dostanú priestor nezávislé strany, ktorých svedomie a rozhodnutia si tak ľahko kúpiť nemožno. Toľko veľkých tém na jedny voľby, aj to predčasné!

Veľkých tém bolo za posledné desaťročia požehnane. Skúsme aspoň heslovito:

1989: padla vláda jedinej strany

1990: prvé slobodné voľby

1992: fakticky sme hlasovali o tom, či zostane jednotné Československo. Rozpadlo sa, a privatizačná rabovačka sa mohla začať.

1994: po malých medzihrách to Mečiar a spol. mohli roztočiť naplno. Už nešlo len o majetok, ale o to, či vôbec zostaneme demokraciou.

1998: všetci proti Mečiarovi - záchrana demokratických základov štátu. Viac sa asi očakávať nedalo. Takzvaný civilizovaný svet nás uznal hodnými patriť medzi nich. 

2002: menší zázrak - výhra pravice. Vďaka slabej chvíli ľavice a roztriešteným národniarom. Naštartované reformy, ale ich ovocie už zbieral Fico a spol.. Vláda skončila predčasne, lebo KDH si myslelo, že spasí svet.

2006: vyhral Fico, a spolčil sa so suterénom, len aby mohol vládnuť. Privatizačnú rabovačku spred 1998 nahradilo o čosi sofistikovanejšie verejné obstarávanie. Výnosy reforiem sa prejedli, a zasa zbohatli rovnejší z rovných. Ale Fico má dobrý marketing; dá stádu vždy pocítiť, že s ním ako bačom budú v bezpečí. A tak sa stádo nechá strihať v lete-v zime. A ostatní nedobrovoľne tiež, hoci baču nevolili.

2010: úplný zázrak. Nik nečakal, že pravica vyhrá a zostaví vládu. Tá vláda stále visela na tenkej nitke dvoch hlasov nadpolovičnej väčšiny. Zázrak, že vydržala tak dlho. A padla preto, že jedna partia nechcela dovoliť, aby sa Slovensko malo skladať na účet za cudziu hostinu, na ktorej ani nebolo.

Stojí za pripomenutie, že keď sme roku 1998 (po Mečiarovom lúpení) stáli so spadnutými gaťami a holým pozadím, vypadnutí z prijímania do NATO, zadĺžení a s vyrabovanými štátnymi bankami, dostali sme sa z toho vlastnými silami, bez pomoci nejakých eurovalov. Krvou a potom slovenských daňovníkov. Ani sa nedivím, že pri tom toľkí zanevreli na vytúžený kapitalizmus, a radšej odvtedy volia ľavicu.

Túžili sme po Európe, a mnohým uniklo, že ani tá už nie je, čo bývala. Prerozdeľuje, diktuje podmienky, kvóty produkčné i kvóty emisné, predraženú elektrinu z nezmyselných veterných mlynov a solárnych panelov, a hlavne ničí slobodný trh dotáciami, ktoré najlepšie ukazujú, že sú v Európe rovní a rovnejší. A tak dnes v únii za drahé peniaze dovážame, čo sme si predtým sami dopestovali, dochovali alebo vyrobili. Nie som si istý, či sme chceli práve toto. Mohol by som machrovať, že ja som to hovoril (a za vstup do únie nehlasoval), ale neteší ma to. Bodaj by som sa bol radšej mýlil.

Gorila ukázala to, čo sme vždy tušili, ale vedieť nechceli (a mnohí nechcú ani teraz): že výhodám temnej spolupráce s mocnými a bohatými neodolala ani pravica. Mohli sme mať lepšie školy, zdravotníctvo, viac diaľníc - nemáme, peniaze za tie roky zožrala korupcia. A čo nestihla zožrať, odklepla naša múdra dosluhujúca vláda ako pomoc hladujúcim (?) Grékom (Talianom, Portugalcom, dosadiť podľa libida), v dojemnej súhre s Ficom.

Nehádajme sa zbytočne a nezmyselne, kto povalil vládu a kto za čo môže; myslím si svoje, ale viem aj to, že sme doplatili na problém vzniknutý mimo Slovenska. Mali sme smolu. Tí,  ktorí vstup Slovenska do EÚ prezentovali ako vrchol svojich politických úspechov, predsa nepripustia, že to nemusela byť až taká výhra.

Volebná kampaň bola hlavne o tom, kto na koho nakydá viac špiny. Logicky majú tí totálne zablatení lepšie preferencie, než tí, ktorých sa podarilo blatom obhádzať. Taký je život v stáde.

Čo s tým? Neberiem zásluhy Dzurindovi ani Miklošovi, len si myslím, že by si po dlhoročnej námahe mohli dopriať politický dôchodok. A prenechať agendu niekomu, kto nie je taký závislý od záujmových skupín a sponzorov. Momentálne nám však zrejme budú vládnuť tí úplne záujmovo najzávislejší. Patrí k obrazu dnešného Slovenska, že ich skutoční konkurenti, ktorí majú vlády záujmových skupín dosť, sa pohybujú na hrane zvoliteľnosti. 

Kapitalizmus si mnohí predstavovali inak, a život v únii tiež. ("Ráj je vždycky někde jinde, a zlatý věk jindy." M.Horníček) Ale na to, aby sme tu mali Švajčiarsko, by tu museli žiť Švajčiari. Národ sa nedá vymeniť, len vychovať - a to môže trvať nespočetné generácie. Berme aj voľby a ich dôsledky ako výchovnú lekciu. A dúfajme, že to nebude pridrahé poučenie.

Medzi nami, asi bude. Ale... ešte nie je po voľbách!

.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NKÚ sa na kauzu Evka nemusí pozrieť. Lajčáka podržali poslanci parlamentu

Za návrh, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel Najvyšší kontrolný úrad nehlasoval ani jeden poslanec Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.

SVET

Súdy extrémistom neškodia, bránia sa slobodou prejavu

Holandského politika za urážky Maročanov odsúdili bez trestu. Radikáli súdy často využívajú na svoju propagáciu.


Už ste čítali?