reklama

O živote po živote (2.časť)

Fakt, že sme smrteľní, je našou najpevnejšou životnou istotou. Možno to neznie príliš optimisticky, ale je to fakt, s ktorým nepohneme. Ako som naznačil v prvom dieli tohto seriálu, mienim sa zaoberať otázkou, ktorú väčšina z nás po väčšinu času zatláča do úzadia a nerieši: čo bude potom? Čo nás čaká po smrti, ak vôbec niečo? Samozrejme, nie je zdravé si podobnú otázku klásť príliš často. Navyše všetci tí, ktorí by nám mohli dať odpoveď z prvej ruky, sú (ako inak) mŕtvi. To je problém, možno neprekonateľný. No ak aj nenájdeme odpovede, môžeme aspoň porovnať zopár najpopulárnejších scenárov a podrobiť ich kritickej analýze. V tomto dieli nás čaká tzv. konvenčný scenár.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (13)

Pôvodne som chcel začať tzv. katastrofickým scenárom, ale tie sú prinajmenšom dva. Jeden je striktne materialistický scenár, podľa ktorého smrťou definitívne a bezo zvyšku zaniká aj naše vedomie. Druhým je náboženská predstava pekla, v ktorom údajne na dobu neurčitú až neobmedzenú trpia tí, ktorí sa v živote dopustili nejakého dostatočne závažného hriechu. Priznám sa, neviem, čo je horšie – na večné časy trpieť, alebo vôbec neexistovať, a preto nazývam oba scenáre katastrofickými. Pointa je v tom, že nemôžu platiť obidva súčasne, a vyberať si z nich zrejme tiež nemôžeme. Hlavne je tu však možnosť, že ani jeden scenár nie je pravdivý. Väčšina tradičných alternatívnych scenárov predpokladá nejaký druh reinkarnácie, i keď logicky mysliteľných možností je samozrejme viac.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Peklo je jednou zo súčastí konvenčného scenára. Kto bol vychovaný v katolíckej viere a drží sa jej, má vo veci pomerne jasno:

  1. narodili sme sa a žijeme pozemský život len raz.

  2. po smrti naša duša (duchovné telo) prežíva ďalej, niekde mimo dosahu zmyslov živých smrteľníkov.

  3. v bližšie nedefinovanej lehote po smrti budeme my (v podobe duší) súdení podľa toho, čo sme počas života konali, hovorili, dokonca i čo sme si mysleli, a v čo sme verili. Sudcom je Boh, samozrejme.

  4. výsledkom súdu je verdikt, na základe ktorého šťastlivci idú do neba (nech už to znamená čokoľvek, a nech je to kdekoľvek), bežní hriešnici putujú do nápravnovýchovného zariadenia menom očistec, kde majú možnosť svoje zlé skutky ľutovať a odpykávať si trest tak dlho, až kým nebudú „očistení“ a uznaní za spôsobilých vstúpiť do neba. Nuž a nepolepšiteľných hriešnikov čakajú večné muky v pekle.

(Ak som niečo vynechal, prosím, doplňte ma v diskusii.)

Akonáhle opadol najtemnejší stredovek, kedy za akúkoľvek pochybnosť o oficiálnom učení hrozilo upálenie, začali sa ozývať prvé kritické námietky voči uvedenej predstave. Zazneli i priamo v rámci cirkvi, a časom prispeli k štiepeniu a vzniku reformácie.

Napríklad Luther odmietol koncept očistca, zavedený katolíckou cirkvou ako doktrína na druhom Lyonskom koncile r.1274 a ďalej rozvíjaný; korene tejto predstavy však zrejme siahajú do judaistického náboženstva dávno pred Kristom. Predstava je v tomto prípade správne slovo – je to výtvor ľudskej predstavivosti. Sv.Augustín (354-430 n.l.) napríklad opisoval očisťujúce plamene očistca ako bolestivejšie než čokoľvek, čo môže človek pocítiť počas pozemského života. (Odkiaľ to vie? Bol tam?)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Hlavný dôvod, prečo sa väčšina protestantských cirkví vzdala idey očistca, bola jej zneužiteľnosť. Podľa katolíckej koncepcie bolo možné už počas pozemského života odčiňovať hriechy (a skrátiť svoj budúci čas trápenia v očistci) jednak modlitbami a pokáním o chlebe a vode (čo by ešte ako-tak ušlo), jednak kupovaním odpustenia (odpustkov), pričom platba šla do cirkevnej kasy. Ťažko dnes zistiť, komu z ctihodných duchovných Diabol našepkal túto možnosť komercionalizácie; isté je, že v určitých obdobiach mala cirkev dokonca sadzobník podľa druhu previnenia (cudzoložstvo, krádež, vražda atd.), pričom sadzobník stanovoval konkrétnu sumu peňazí, akou si možno skrátiť jednak dobu pozemského pokánia, jednak i samotný pobyt v očistci. (Učenie o odpustkoch prežíva v katolíckej cirkvi dodnes, akurát nemorálny výber peňazí bol v podstate zrušený r.1563 počas Tridentského koncilu.)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Očistec bol ale pomerne najmenším problémom celého konceptu.

Neviem sa ubrániť dojmu, že pozemský život jednotlivca je v kresťanstve chápaný ako druh skúšky. Kto obstojí, postupuje vyššie, kto nie, bude mať najneskôr po smrti vážne problémy. Prečo by ale všemohúci Boh, ak je stvoriteľom človeka, mal testovať, ktorý jeho výtvor sa nakoľko vydaril a nakoľko zvláda životné skúšky? (Môže Boh stvoriť aj výrobné nepodarky? Ak áno, možno potom tieto nepodarky brať na zodpovednosť za fakt, že sú nepodarkami? Alebo je človek autonómna bytosť, a jeho vznik i konanie nemá Boh pod kontrolou? Je to však možné, ak je Boh všemohúci a vševedúci?). Nie je mojím úmyslom rozvíjať tu náboženskú debatu; prinajmenšom to však vyzerá, že kresťanská predstava o Bohu má logické medzery.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Osvietení a racionálne uvažujúci ľudia už pred stáročiami upozornili na zrejmé rozpory: ak má ľudský život nejaký zmysel, účel a naplnenie (čo podľa kresťanstva má), ako sa potom postaviť k faktu, že množstvo novorodencov zomrie už pri pôrode alebo krátko po ňom? Prípadný hriešnik sa ani nemal šancu prejaviť (úbohé dieťa! - chce sa mi dodať). Podľa čoho má byť asi tak súdený?

Stredovekí teológovia sa v pokuse hľadať odpovede zamotávali do stále zložitejších myšlienkových konštrukcií. Aby prijateľne (vzhľadom na oficiálnu vierouku) vyložili, čo čaká predčasne zosnulých (novorodenci a malé deti), ľudí dosiaľ nepokrstených alebo ľudí, ktorí nemali to šťastie narodiť sa po Kristovi, vymysleli pomerne šialenú koncepciu zvanú Limbo. Ide o svojskú lokalitu v podsvetí, akúsi predsieň pekla, kde zmienené „nejasné prípady“ čakali, ako sa Najvyšší rozhodne (Lokalita mala dokonca zvláštne oddelenia – jedno pre dospelých narodených pred Kristom, jedno pre nepokrstené deti. Pravda, aj z dospelých mali niektorí protekciu – taký Mojžiš mohol postúpiť do neba aj bez krstu a Kristovej milosti.) Podobne ako Svätá Trojica, ani Limbo sa v Biblii nevyskytuje, a ide o dodatočnú konštrukciu. Na jej vzniku mal opäť podiel Sv.Augustín, autor myšlienky o dedičnom hriechu, ktorým sme vraj všetci zaťažení a dá sa zmyť len krstom. (Nemôžem si pomôcť, ale tento Augustín je pre mňa spomedzi všetkých zaslepených fanatikov raného kresťanstva snáď vôbec najodpudzujúcejší.)

Súčasné katolícke autority už netrvajú na existencii Limba (Sv.Trojica zatiaľ ostáva platná) a pripúšťajú možnosť, že malé dieťa, ak aj zomrie nepokrstené, ide rovno do neba. Ak odhliadneme od maličkosti, že nie každý vidiecky farár sprostredkuje svojmu košiaru tento názor (lebo dôležitejšie môže byť preňho zdôrazňovať, že všetci musia byť pokrstení), ostáva nezodpovedaná otázka – do akého veku platí uvedené? Povedzme, sto dní od narodenia môže dieťa zomrieť a pôjde do neba, ale úderom polnoci túto výsadu stráca? Kto určí hranicu?

Že napríklad reinkarnácia by problém predčasne zomrelých riešila automaticky (porušením bodu č.1), je zrejmé. Čo síce vôbec neznamená, že koncept reinkarnácie musí byť pravdivý, ale aspoň rieši logický rozpor, ktorý je v klasickom kresťanstve neriešiteľný.

K bodu 2 sa vrátime neskôr, v rámci úvah o zážitkoch v klinickej smrti a o špiritizme.

Napokon samotné peklo – už dávno zaznela námietka, že prečo by mal trpieť večnými a nekončiacimi mukami niekto, kto sa dopustil chvíľkového zlého skutku počas života? Morálne i logicky je takýto trest neprimeraný. Katolícka cirkev sa pokúsila zmierniť túto neprimeranosť tvrdením, že do pekla sa dostáva len ten, kto z vlastnej slobodnej vôle odmieta Boha, napr. spáchal smrteľný hriech (definícia, čo je smrteľný hriech, opäť zostala vyhradená cirkvi, v závislosti od aktuálnej definície ním môže byť aj uctievanie iných bohov, alebo trebárs masturbácia) a neľutuje ho. Hoci sám koncept pekla opäť nemá solídnu oporu ani len v Biblii, katolícka cirkev sa zatiaľ nedostala ďalej, než keď slovami Jána Pavla II. vyslovila „nádej, že peklo bude prázdne“. Ale zrušené zatiaľ nie je, pre všetky prípady.

(Ospravedlňujem sa, že v tomto dieli rozoberám predovšetkým katolícky pohľad na posmrtnú existenciu. Predsa len, k tomuto názorovému svetu sa na Slovensku hlási väčšina obyvateľstva.)

Toľko snáď stačí, nezmyselnosťou podobných úvah sa asi nepotrebujeme ďalej zaoberať.

Nabudúce to bude naozaj vážne: skúsime analyzovať katastrofický scenár z opačného tábora: totálny blackout, teda smrť ako koniec vedomia, sebauvedomenia, úplný koniec osobnosti. Už čoskoro!

.

Tomáš Dérer

Tomáš Dérer

Bloger 
  • Počet článkov:  97
  •  | 
  • Páči sa:  151x

Nemám patent na pravdu, ani na múdrosť. Mnohému nerozumiem a iste sa v mnohom mýlim. Napriek tomu, zvyknem si utvárať vlastný názor sám. A občas to risknem a podelím sa oň. Dúfam, že tým nikomu nespôsobím ujmu :-) Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu