O živote po živote (3.časť)

Autor: Tomáš Dérer | 22.10.2012 o 8:00 | Karma článku: 3,54 | Prečítané:  496x

Fakt, že sme smrteľní, je našou najpevnejšou životnou istotou. Naopak to, čo bude po smrti, je viac než neisté. V tomto seriáli sa pokúšam analyzovať niekoľko najrozšírenejších predstáv, a pridať vlastný (akokoľvek laický) pohľad. Laikmi sme však v danej otázke všetci. Tí, ktorí by nám mohli dať odpovede z prvej ruky, sú napospol mŕtvi. To je problém, možno neprekonateľný. Napriek tomu sa pokúsim zájsť tak ďaleko, ako mi to medze môjho skromného úsudku dovolia. V tomto dieli sa budem venovať scenáru, zvanému totálny blackout.

Totálny blackout je predstava, že našou fyzickou smrťou úplne a nezvratne zaniká aj naše vedomie a sebauvedomenie, sama podstata našej osobnosti. Spomedzi všetkých možných scenárov, o ktorých sa sporia fyzici, filozofi, teológovia a iní akademici, blackout je podľa môjho názoru najkatastrofickejší scenár. Smrť nie je príliš obľúbenou diskusnou témou bežných ľudí (čo je zdravý reflex, samozrejme), a prípadná debata sa často ukončí výrokom typu „Čo nás čaká po smrti, to sa dozvieme až po smrti.“ Pre scenár blackoutu však práve tento výrok neplatí – ak smrťou zanikne naše vedomie, už sa nedozvieme, čo sa s nami vlastne deje. Nebude si to ako a čím uvedomiť. Pre nás osobne a individuálne už nebude vôbec nič.

 

Nepodliehajte panike, priatelia – pokúsim sa na základe niekoľkých indícií dôjsť prinajmenšom k nádeji, že tento scenár je rovnako nereálny ako konvenčný kresťanský scenár, ktorý som analyzoval minule. Najprv však malá kultúrna vložka:

Predstava blackoutu zvykne byť automaticky spájaná s ateizmom. Lenže otázka, či existuje Boh, je inou otázkou než to, čo nás čaká po smrti. Logicky sú teda možné štyri kombinácie:

 

  1. Viera v Boha a v život večný (teda i posmrtný).
  2. Neviera v Boha a neviera v život po smrti.
  3. Viera v Boha a neviera v posmrtný život.
  4. Neviera v Boha a viera v posmrtný život.

Prvá kombinácia je samozrejmosťou pre kresťanstvo, judaizmus, islam (tu s výhradou voči večnému životu žien) a mnohé ďalšie náboženstvá. Č. 2 je striktný materializmus, o ktorom bude ešte reč. Podivne vyzerajúca kombinácia č.3 mala tiež svojich zástancov, napr. staroveká židovská sekta Saducejov uznávala Boha, ale nepočítala s posmrtným životom pre ľudí. Vcelku je to však zriedkavá kombinácia.

Č. 4 znamená neveriť v Boha (prinajmenšom v nejakého osobného Boha), ale súčasne je to viera, že naše vedomie v akejsi podobe pokračuje aj po fyzickej smrti (ohľadom onej formy existujú spory, samozrejme). Sem patria prinajmenšom niektoré vetvy budhistov aj hinduistov, ale rovnako sem možno zaradiť aj časť moderných ateistov a agnostikov (priznám farbu, že niekde sem sa radím aj ja, ale pokúsim sa zachovať objektivitu).

 

Skúsme podrobiť kritickému rozboru predpoklad č.2. Ide o dôsledne materialistickú predstavu, podľa ktorej naše vedomie, myšlienkové pochody, pamäť, reakcie na podnety i rozhodnutia sú nerozlučne spojené s hmotou na istom stupni organizovanosti (ako je tomu v mozgu), a sú výlučne prejavmi elektrických, prípadne elektromagnetických procesov prebiehajúcich v mozgu. Akonáhle tieto procesy zaniknú a mozog prestane fungovať, vedomie zaniká.

Táto predstava nás privádza k azda najťažšiemu problému filozofie, a trochu podceňovanému problému fyziky: kde sa vôbec vedomie vzalo? (Dualitu tela a duše v plnej nahote odhalil Descartes, s tým, že nemal uspokojivé vysvetlenie, ako vlastne duša interaguje s telom. Uspokojivé vysvetlenie nemáme dodnes a možno neexistuje.) Materializmus túto dualitu vyriešil ráznym škrtom: nijaká duša neexistuje, a je po probléme. Je naozaj po probléme? Ak je materialistický pohľad fyzikálne správny, potom je vedomie úplne prirodzenou vlastnosťou hmoty, a či a nakoľko sa prejaví, závisí len od konkrétneho priestorového usporiadania atómov a molekúl. Možno je vedomie implicitne prítomné v každej hmote, len v niektorých jej formách takpovediac spí (kameň, voda v rieke, kus železnej rúry, predstavte si hocičo neživé), nepatrne prebudené je azda vo vírusoch, baktériách, v rastlinách, viac v bezstavovcoch, ešte viac vo vyšších živočíchoch, skrátka, že existuje určité kontinuum vedomia od nevedomého kameňa po najviac vedomého človeka, kde napríklad pes má viac vedomia než dážďovka. Toto je predstava prijateľná aj mimo striktného materializmu. V súlade s touto predstavou, ak by sme boli technicky na dostatočnej úrovni, dokázali by sme doslova z atómov a molekúl neživej hmoty pozliepať a postaviť kompletný ľudský organizmus, ktorý by bol síce umelý, ale ak sme ho dali dokopy správne, mal by vedomie rovnako ako ktorýkoľvek prirodzene splodený človek. Mal by úspešne prejsť všetkými testmi (viď napr. Turingov test) určenými na odhalenie, či to náhodou nie je len bezduchý zombie či robot.

Ak je uvedená predstava fyzikálne správna (napriek problému, že vedomie nevieme odmerať, a teda nevieme sformulovať ani nejaký zákon zachovania vedomia), potom vedomie nerozlučne spojené s hmotou ani pri fyzickej smrti nezanikne, len sa dostáva do stavu akéhosi spánku (ako vedomie kameňa, povedzme), a akonáhle z atómov mŕtveho tela vznikne dakedy nový človek, vedomie sa zasa preberie.

Problémom samozrejme je, že fragmenty tela zosnulého (atómy, jednoduché molekuly) sa môže následne zabudovať do rôznych živých tiel rôznych nových živých tvorov (napokon, my sami napríklad v potrave prijímame atómy, ktoré boli kedysi súčasťou tela iných bytostí). K tomu pridáva kvantová fyzika principiálnu ťažkosť, že totiž atómy a subatomárne častice si nezachovávajú svoju identitu (Trebárs po zrážke dvoch jadier hélia identifikujeme v detektoroch dve jadrá hélia, ale je a priori nemožné rozlíšiť, ktoré bolo pôvodne ktoré – kľudne si možno predstaviť, že sú to dve nové častice, ibaže rovnaké ako tie pôvodné. Táto fyzika platí pre všetky rovnaké častice, nielen pre jadrá hélia.). Dôsledok pre vedomie je zrejmý: ak by boli predošlé úvahy správne, vedomie možno nezanikne, ale nenesie so sebou osobnosť či „dušu“ predošlého majiteľa, aspoň nie v celku – náhodne sa rozdrobí na množstvo fragmentov. Kus duše nejakého človeka tak môže prejsť do iného človeka (alebo psa, koňa, vyberte si podľa ľubovôle). Bizarná predstava. Pričom nie je jasné, či tieto fragmenty duše či vedomia nesú so sebou akúkoľvek pamäťovú informáciu, týkajúcu sa predošlej bytosti.

 

Zásadnou ťažkosťou je, že nevieme, ako je vedomie na hmotu viazané (ak je). Môžeme si pre zmenu predstaviť, že vedomie nie je vlastnosť či fyzikálna veličina, skôr proces. Nerozlučne spojený s elektrickými prúdmi v mozgu. Existuje, kým prúdy obiehajú po svojich spletitých cestách v sieti neurónov. To je presne to, čo väčšina dnešných biológov tvrdí. Nejdeme sa teraz zabávať otázkami typu, či má aj počítač dušu; pokúsme sa radšej konfrontovať túto predstavu s doteraz známymi experimentmi a poznatkami.

 

Jedným z najzávažnejších poznatkov protirečiacich opísanej predstave o vedomí sú zážitky ľudí, ktorí prežili klinickú smrť, čiže majú za sebou tzv. skúsenosť blízkej smrti (near-death experience, NDE, ako tento fenomén pomenúva napr. R.Moody a ďalší bádatelia v tejto oblasti). Na základe výpovedí pacientov a očitých svedkov možno s rozumnou dávkou vierohodnosti (vzhľadom na to, že je známe štatisticky relevantné množstvo prípadov) konštatovať, že ľudia v stave klinickej smrti, keď vymizli všetky merateľné prejavy elektrickej aktivity mozgu, mali napriek tomu živé zážitky a vízie (teda ich vedomie fungovalo ďalej), a z pozície „mimo tela“ dokázali pozorovať lekársky personál, ako sa pokúša oživiť ich telo; súčasne boli schopní reprodukovať, o čom sa prítomné osoby rozprávali – hoci v stave mozgu bez elektrickej aktivity by nemali byť schopní ani čokoľvek vnímať. Keď sa opäť prebrali, ich svedectvá vyvolali u prítomných značný údiv.

Podobných správ a svedectiev o NDE je dnes už známych toľko, že možnosť podvrhu či výmyslu je stále nepravdepodobnejšia. Samo osebe to nedokazuje, že vedomie či ľudská duša existujú aj po smrti, napokon, všetci menovaní prežili (čo možno vyvoláva potrebu nanovo definovať, čo je vlastne smrť). Je to však indícia, že vedomie nie je nevyhnutne viazané na elektrické procesy v mozgu, a možno ani na telo ako také. K NDE sa ešte vrátime v niektorom pokračovaní.

 

Na otázku, odkiaľ sa v hmote vzalo vedomie, podľa mojej skromnej mienky zatiaľ veda nevie dať uspokojivú odpoveď – nanajvýš tvrdí, že ak by sa vedomie v hmote neobjavilo, neboli by sme tu a nekládli podobné otázky (antropický princíp). Nie je to chyba vedy; je to ťažká a možno aj zle postavená otázka. Ale kým ju nedokáže zodpovedať, ostáva otvorenou aj otázka vedomia po smrti.

 

Nabudúce sa pokúsime preskúmať reinkarnačné scenáre.

 

.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NKÚ sa na kauzu Evka nemusí pozrieť. Lajčáka podržali poslanci parlamentu

Za návrh, aby sa na financovanie predsedníctva pozrel Najvyšší kontrolný úrad nehlasoval ani jeden poslanec Smeru.

ŠPORT

Kuzminovej vyšiel návrat a skončila v prvej desiatke

Víťazkou druhého šprintu sezóny sa stala Laura Dahlmeierová.

SVET

Súdy extrémistom neškodia, bránia sa slobodou prejavu

Holandského politika za urážky Maročanov odsúdili bez trestu. Radikáli súdy často využívajú na svoju propagáciu.


Už ste čítali?