Deň pred pádom vlády sa Mikuláš Dzurinda vyjadril, že ľudia si pamätajú, aké ťažké a bolestné bolo dostať sa do najelitnejšieho klubu v Európe, ale aké ľahké je z neho vypadnúť. Je toto pravdivé tvrdenie? Asi sa zhodneme, že vstup naozaj ľahký nebol – aby sme splnili Maastrichtské prístupové kritériá, museli sme ako krajina tvrdo šetriť. Už vtedy sme síce videli, že onen elitný klub často vlastné pravidlá porušuje (napríklad v rozpočtovej disciplíne), ale na nás platil iný meter. Silnejší diktujú pravidlá (Nemecko, Francúzsko), a ak sa im hodí, kľudne ich porušia (Elitný klub? Áno, ale len pre elity – tým je dovolené všetko.). Nikoho však zatiaľ z EÚ nevyhodili, ani nedisciplinované a na dlh žijúce Grécko, čo dlhé roky falšovalo vlastné účtovníctvo. A ak by chcel nejaký členský štát vystúpiť sám, to vôbec nie je jednoduché – Lisabonská zmluva nepripúšťa jednostranné vypovedanie členstva. Takže aké „ľahké vypadnutie“ spomínal Dzurinda, a koho tým chcel strašiť?
Jediným dodnes platným referendom v dejinách Slovenska bolo referendum o vstupe do Európskej únie. Slovenskí občania hlasovali zväčša za vstup. Keď som kolegom na vtedajšom pracovisku prezradil, že ja som hlasoval proti, skoro ma zožrali.
„Ty radšej chceš, aby nám tu zase vládol Mečiar? Alebo jedného dňa Fico? Ak budeme v únii, už si tu žiadny politik nebude môcť dovoľovať také veci, ako Mečiar.“
Namietol som, že Mečiara sme sa predsa zbavili sami. A ak máme byť v únii len zato, aby nás chránila pred vlastnými politikmi, teda vlastne pred dôsledkami našich rozhodnutí, tak sme nesvojprávne stádo a patríme niekam do rezervácie. (Kolegovia so mnou potom dlho nekomunikovali vôbec.)
Samozrejme, okrem našej traumy z Mečiarovho pokusu o diktatúru nás do únie hnala nádej na lepšie zárobky. Ekonomické očakávania vlákali do únie aj Čechov, Maďarov či Poliakov, hoci vtedy nijakého Mečiara nemali.
Propagačná kampaň tvrdila, že nemáme alternatívu – sme v Európe, tak patríme do únie, lebo len tam môžeme byť slobodní a v bezpečí (akoby nestačilo NATO), len tam môžeme o Európe spolurozhodovať (vážne, nesmejte sa!), a jedine v únii môžeme žiť šťastne, kým nepomrieme. Už sa nemusíme namáhať a vlastnými silami dobiehať životnú úroveň západných krajín – veď únia v záujme spravodlivého rovnostárstva zahladí rozdiely, to jest, nás chudobných solidárne napichá finančnými injekciami.
Elementárna poctivosť ale našepkáva, že sme si mali radšej vlastnou prácou zarobiť sami na seba, než prijímať milodary, za ktoré jedného dňa môžu darcovia požadovať vďačnosť. Úplne by stačilo, keby neblokovali svoje trhy pred našimi výrobkami či našou pracovnou silou (ale to by bruselskí sociálni inžinieri nesmeli trpieť alergiou na slobodný trh). Na to, aby sme mali colnú úniu, voľný pohyb osôb, tovaru a peňazí, na to všetko nepotrebujeme byrokratickú centrálu v Bruseli. O alternatívach (Európske združenie voľného obchodu, napríklad) bude ešte reč; škoda, že sa o nich viac nediskutovalo, keď sme sa chystali do únie.
Elementárna poctivosť nám mala tiež našepkať, že môžeme dostať len toľko podpory, koľko Brusel vytiahne z vrecák západoeurópskych daňových poplatníkov (ktorých sa zrejme nik nepýtal, či súhlasia), a že to možno nie je fér. Bohatší tohto sveta sú niekedy bohatší na úkor tých chudobnejších, ale nie je to pravidlom. Holandský farmár či nemecký inžinier sú bohatší od slovenských, lebo pracujú v dobre organizovanej spoločnosti, s dobrými technológiami, a menej sa nechajú okrádať (hoci pri dnešných nemeckých daniach, neviem...). Nie sú bohatší zato, že by bohatli na náš úkor (Hmotné statky nepodliehajú zákonom zachovania, na rozdiel od hmoty samotnej. Bohatstvo môže niekde pribudnúť bez toho, aby ho inde bolo treba vziať; vzniká totiž prácou, ničím iným. Ak niekto bohatne na úkor iných, tak najskôr bankári.) Napriek tomu bolo prvou myšlienkou závistlivého a vyhladnutého našinca: „Osud nám nedoprial toľko, čo Západu (keď sa po vojne delil svet, nechali nás za železnou oponou), a tak je len správne, ak sa s nami o svoje bohatstvo podelia!“ (Paradoxne, boli by sme menej vyhladnutí, keby sme nemuseli tvrdo šetriť, aby sme splnili kritériá únie.)
O tom, ako vyzerá demokracia v predstavách Bruselského politbyra (pardon, Európskej komisie a Rady Európskej únie) sme sa mali možnosť presvedčiť mnohokrát (každé veto sa nakoniec prelomí či obíde, každé referendum sa musí opakovať dovtedy, kým sa nedosiahne výsledok, aký chce politbyro). Tentoraz „vyššia moc“ povalila i slovenskú vládu. Oba tábory bývalej koalície sa budú v rámci predvolebnej kampane obviňovať a očierňovať, ale pravda je taká, že hlavný pôvodca patálie je iný, nadnárodný orgán. Mašinéria toho politbyra už zomlela a zarovnala iných borcov, než je Mikloš, Dzurinda, o Ivete Radičovej ani nehovoriac. Pamätáte sa? Ešte aj Klaus musel napokon podpísať Lisabonskú zmluvu, hoci mu skoro sánka praskla, tak zatínal zuby. Nepomohol si.
Ako vieme, do únie sme napokon vstúpili, a mnohí politici dnešnej koalície to považovali za vyvrcholenie svojej profesionálnej kariéry. Ak aj dnes podvedome tušia, že to (azda) nebola až taká výhra, kto z nich to pred voličmi prizná? Nepriznajú to ani sebe. Ale neviňme len ich: únia dnes nie je tá istá únia, do akej sme vstupovali. A ešte mnohokrát sa nebudeme stačiť diviť. Čo teda urobiť, aby Slovensko neutrpelo väčšie škody, než je nevyhnutné?
O tom všetkom v pokračovaní
Súvisiace články:
http://vacko.blog.sme.sk/c/269932/Slovensko-musi-vystupit-z-EU-I-Aktualizovane-07072011.html
http://tomasderer.blog.sme.sk/c/277883/Byt-vo-vacsine-neznamena-mat-pravdu.html
http://tomasderer.blog.sme.sk/c/206776/Treba-nam-stat-cast-prva.html#t2
.