Skúsme si udalosti prehrať i s alternatívnymi scenármi. Síce hry typu „čo by bolo, keby“ na výsledku už nič nezmenia, ale môžu nám odhaliť motívy konania konkrétnych ľudí a politických strán.
keby SDKÚ držala pôvodný postoj, podľa volebného programu. Potom by podľa mňa mala hlasovať proti navýšenému eurovalu, takisto ako Sulíkovci, OKS, SNS. Teoreticky mohlo nastať, že sa k nim niekto pridá (napr. celé KDH), a euroval by fakt neprešiel.
keby Radičová nechala hlasovať o eurovale bez spájania s hlasovaním o dôvere vláde. Pravda, Fico avizoval, že z taktických dôvodov sa nepridá, hoci je za, ale nemieni podporovať koalíciu. Mohli nastať dve možnosti:
2a) naozaj by sa nepridal a euroval neprejde.
2b) napokon by predsa chcel vyzerať ako solidárny socialista, lojálny voči súdruhom z Bruselu i úbohým hladujúcim Grékom, a val by prešiel. Síce s dohrou v koalícii a vzájomným obviňovaním z porušenia koaličných dohôd, ale v princípe sa dalo vládnuť ďalej, s drobným znamením hanby, že SDKÚ a jej dvaja komplici boli odkázané na hlasy Smeru (presne tie hlasy im v reále nevadili už o dva dni neskôr). Ak by premiérka pred hlasovaním nevyvíjala rétorický nátlak na SaS (ktorá sa len držala vlastných sľubov a daného slova), ale radšej na Smer, ak by zvolila voči opozícii slová o potrebe zomknutia sa v situácii, keď ide o nadstranícke záujmy celej krajiny, Ficovcom by sťažila prípadné vysvetľovanie, prečo nehlasovali podľa svojho presvedčenia (keď stále deklarovali, že sú za). Toľko môj dojem.
Ale predpokladajme scenáre, že by euroval naozaj neprešiel. Zrútil by sa svet i priľahlý vesmír? Nie, EÚ by sa zaobišla aj bez nášho príspevku (už vopred jednali o stratégiách, ako obísť prípadné slovenské veto), akurát by naši predstavitelia na koberčeku v Bruseli museli čeliť nevôli a obvineniu, že Slovensko je nespoľahlivý partner. Tu by stačilo panstvu pripomenúť, že oni sami nedodržujú vlastné pravidlá a dohody (Pakt stability, článok 123 a 125 Lisabonskej zmluvy – že každá krajina únie ručí za záväzky sama, a že ECB má zakázané požičiavať členským štátom), a že zatiaľ máme demokraciu, takže poslanci parlamentu môžu hlasovať podľa vlastného uváženia (a proti nezmyselnému vyhadzovaniu peňazí domácich daňovníkov!). A v krajnom prípade by sa dala zvážiť možnosť, že nikdy sa na podobných záchranných fondoch nemienime podieľať, a na oplátku ani my nebudeme žiadať o finančnú pomoc zo zmienených fondov, ak sa zadĺžime – to by bolo fér (poriadne sa zadĺžime až teraz, vďaka účasti v eurovale, ale to len na okraj).
Myslím si však, že predstava pozície po neschválenom eurovale bola nočnou morou premiérky, a Dzurindu s Miklošom zrejme tiež. Celý politický život zasvätili vstupu do únie a budovaniu imidžu Slovenska ako spoľahlivého až servilného člena, a teraz majú Bruselu priznať, že ich vlastný parlament vec neschválil, hoci oni to už akosi (bez mandátu) sľúbili? Skúšam si tú situáciu predstaviť.
„Ste neschopní idioti a nemáte pod kontrolou vlastnú vládnu koalíciu, zrejme ani vlastnú krajinu!“ – mohol by na ich ziapať nejaký europapaláš (vzhľadom na to, ako vážne našich predstaviteľov v Bruseli berú, možno ani nepreháňam – len sa vyjadrujú diplomatickejšie, nič viac). Naši páni (a dáma) by si pripadali ako lúzri, ktorým sa zrútil svet. Nezvládli to – ako teraz zmierniť hnev bohov?
Azda táto nočná mora prispela k rozhodnutiu SDKÚ o spojení hlasovaní. Vabank? Ale nie, SaS na poslednú sekundu určite zmäkne... treba ich zarovnať do šíku, zelenáčov, nejako vystrkujú rožky. Teraz sa strápnia, keď v kritickej chvíli zmenia názor, aby si zachránili stoličky. Tým lepšie (želaný vedľajší efekt). Po takej hanbe už budú poslúchať. (Ako sa ukázalo, v SaS názor nezmenili a v hanbe nezostali.) Starý taktik Dzurinda zrejme myslel aj na plán B: ak náhodou Sulíkovci predsa nepustia, aspoň sa ich zbavíme. S Ficom je to dohodnuté; keď padne vláda, on nám euroval v druhom hlasovaní podporí. Plán B podľa mňa nebol pre SDKÚ až tak sexi, pretože výsledky predčasných volieb nik nedokáže predpovedať s istotou, a spoluprácu s Ficom bude treba voličom vysvetľovať. Každopádne, stratégia plánu B bola jasná od začiatku: ak padne vláda, treba za vinníkov jednoznačne označiť Sulíkovcov, hlavných pravicových konkurentov v budúcich voľbách. Už len dosiahnuť, aby si túto interpretáciu osvojili voliči...
Bolo to takto? Téma zostáva ešte nadlho námetom pre publicistov. A hoci mnohé napovie o charaktere hlavných postáv, pre mňa je ešte dôležitejšia druhá otázka: kedy a prečo SDKÚ zmenilo postoj voči navýšeniu eurovalu, a pomoci zadĺženým krajinám eurozóny všeobecne? Keby držali odmietavú predvolebnú líniu, v hlasovaní o navýšení by sa zhodovali so Sulíkom. Keby euroval neprešiel, nestáli by naši čelní predstavitelia (premiérka i jej dvaja ministri) pred Bruselským politbyrom ako zmoknuté kurence, ale ako vzdorní rebeli, a mať tak potrebné gule, možno by vyjednali od protistrany nejaké ústupky.
Ale oni názor zmenili. Mikloš dneška popiera Mikloša vlaňajšieho.
http://blog.etrend.sk/ivan-miklos/2010/10/27/grecka-pozicka-euroval-a-navsteva-holica/
http://www.aktuality.sk/clanok/168181/ivan-miklos-podpisal-euroval/
V apríli 2011 už mení rétoriku:
http://www.aktuality.sk/clanok/186183/miklos-neucast-v-eurovale-moze-mat-reputacne-nasledky/
(to, že Mikloš vo viacerých bodoch zavádza, vysvetlil Sulík na str. 6-7 svojej brožúry dosť jasne i pre laika; neviem o tom, že by to Mikloš hodnovernými argumentami vyvrátil).
Čo môže spôsobiť, že nejaký politik nadradí záujmy únie nad záujmy vlastnej krajiny? Je za tým vymývanie mozgu v Bruseli, či len zmes sľubov a diplomaticky zabalených vyhrážok? Strašenie, čo nás čaká, ak sa eurozóna rozpadne? (Ak sa rozpadne, iste nie kvôli nám. A nepomôže jej do hrobu práve onen euroválov?) Mohol byť v hre i nátlak domácich záujmových skupín, sponzorov, ktorí nechcú príjsť o eurofondy a dotácie? Čo spôsobilo ten nový postoj? Novinári, prosím, skúste sa zahrať na detektívov, skúste zistiť čo najviac detailov. Ak pochopíme pozadie a súvislosti, budeme všetci múdrejší. Snáď to pomôže pri rozhodovaní nad volebnou urnou.