Občania Slovenska, položme si zásadnú otázku: máte z Maďarov obavy? Z Orbána, z Maďarov všeobecne, z Maďarov maďarských, či slovenských? Ohrozujú Slovensko, jeho občanov či ich majetok? Hryzú? Siahajú na naše práva? Jedno obmedzenie práv našich občanov vidím v onom Ficovom protizákone, ale to je len drobný balvan na tŕnistej ceste slovensko-maďarských vzťahov.
Tutovka, že nie som členom Orbánovho fanklubu. S dávkou škodoradosti by sme dokonca mohli južným susedom odkázať: užite si aj vy svojho Mečiara, aj keď v menej primitívnej verzii (napokon, doba o 15-20 rokov pokročila). Orbán je ohrozením pre svojich vlastných občanov, keď už. Jeho kreativita v starostlivosti o zahraničných Maďarov sa tiež nedá prehliadnuť, trvá roky. No s kľudom Angličana by sme ho mohli ignorovať. Rozdá Orbán slovenským Maďarom nejaké cukríky? Z nás zato neubudne, zaplatia to daňovníci Maďarskej republiky. Chce tu získať ďalších voličov? Opäť otázka na Maďarov v Maďarsku, či im nevadí, že o zložení ich parlamentu spolurozhodnú i ľudia, ktorí žijú inde, platia dane inde, a rozhodovanie onoho parlamentu (ak bude zlé) na ich hlavy nedopadne. Ale to je ich problém, nie náš. Zase, hromada štátov túto možnosť v legislatíve má. I Slovensko.
Igor Matovič sa podkladá tým voličom, pre ktorých je Slota príliš nestráviteľný, ale predsa ich mátajú obavy z pomyslenej maďarskej expanzie. Najnovšie sa Matovič obul do Orbánovho zákona, podľa ktorého môžu do maďarského parlamentu voliť aj občania žijúci v zahraničí. Takými by boli aj slovenskí Maďari, ak by prijali maďarské občianstvo. A čo? Čo také by mohli spôsobiť svojou účasťou na voľbách do Országházu? Myslí si niekto príčetný, že by práve hlasmi našich maďarských spoluobčanov získala u našich južných susedov moc nejaká extrémistická militantná strana (minimálne Jobbik), a že by následne zatrúbili do vojenského útoku na Slovensko? Aj keby to nebolo absurdné, myslí si niekto príčetný, že naši maďarskí spoluobčania na juhu Slovenska si želajú vojnový konflikt? V ohnisku ktorého by sa sami ocitli?
Osobne si myslím, že Matovič len tak nezodpovedne tára. Stáva sa mu to častejšie.
V podstate o nič nejde. Búrka v šerbli. Orbánove nápady zostanú v rovine folklóru, na ktorý škoda reagovať. Pokiaľ sa maďarsky hovoriaci občania Slovenska nebudú cítiť ohrození našou vlastnou vládou a legislatívou, nič nehrozí. Za normálnych pomerov býva extrémnych nacionalistov málo. Nie sú pre spoločnosť väčšou hrozbou, než hocijakí iní vyšinutí jedinci, od militantných grinpisákov až po niektoré sekty. Pramálo je aj takých slovenských Maďarov, ktorí by chceli so zbraňou v ruke vybojovať odtrhnutie južného Slovenska. V prípade dvoch susediacich štátov, ktoré sú oba v EÚ a najmä v NATO, a ich spoločná hranica je medzinárodne uznaná a nespochybnená, je nezmyslom o takom odtrhnutí vôbec uvažovať. Tým dokáže strašiť Slota, lebo vie, že u menej vzdelaného slovenského voliča takéto strašenie zaberá. Slušný a zodpovedný politik radšej obrusuje hrany a snaží sa zmierňovať napätie. Toto pochopili aj maďarsky hovoriaci voliči na Slovensku (v naprostej väčšine lojálni a poctivo pracujúci daňovníci tejto krajiny), a (aj) preto sa do parlamentu dostal Bugár, kým Duray nie. (Prečo je tam potom Slota? – to je tá správna otázka!)
Len keď pomery prestanú byť normálne, sa zvyknú radikalizovať aj bežní občania, nielen extrémisti. No fajn, tak stačí udržiavať normálne pomery. Okrem iného, napríklad právny štát. Pokiaľ však slovenský občan maďarskej národnosti vidí, že ho môžu za rodnú reč kdesi na ulici zbiť, a svojich práv sa dovolá asi tak ako Hedviga Malinová, logicky sa cíti ohrozený. A čo je najhoršie, malá slovenská duša (nejedna!) si v takejto situácii povie: „Možno Kaliňák s Ficom fakt odrbávajú, keď tvrdia, že skutok sa nestal. Ale čo na tom, hlavne, že sa nás Maďari o trochu viac boja! A vôbec, prečo má na Slovensku mondokovať? Nech sa nediví, že za takú provokáciu dostala bitku.“
Takýto postoj ma desí, pravdu povediac.
Nedá mi, na záver prihodím všeobecnú úvahu. V danej konštelácii síl v Európe a vo svete je naša štátna hranica daný fakt. Na ktorom ani Orbán nič nezmení. Dnes táto hranica nie je fyzický múr či plot, ale čiara vymedzujúca, odkiaľ pokiaľ platia zákony toho či onoho štátu (ak si práve slovenská vrchnosť nezmyslí, že napriek Schengenu nepustí cez most maďarského prezidenta – veď my tým provokatérom aj tak ukážeme, kto je tu pánom, únia sem, únia tam!). Takých čiar je v únii hodne, a mnohé z nich sú pamiatkou dávnych vojen, i potenciálnym zdrojom konfliktov. Ako spiaca sopka. Bolo by lepšie, keby podobné čiary úplne vymizli?
Závisí od podmienok. Zmizli by napríklad v európskom superštáte, kde by existovali už len jednotné a univerzálne platné Bruselské zákony. Nebolo by národných vlád ani parlamentov. Povinnou úradnou rečou by bola povedzme nemčina, právom najsilnejšieho člena (iste, Francúzi by mali výnimku, a Británia by už bola z únie von). A na Slovensku i v Maďarsku by pod každým úradným nápisom v nemčine mohol byť drobným písmom aj slovenský resp. maďarský preklad. Nepáči sa vám takáto predstava? Ani mne.
Je tu aj opačná možnosť. Minimálny a decentralizovaný štát, kde o takmer všetkom rozhoduje regionálna či miestna samospráva. Sympatické, ale na toto sme ešte nedorástli – viem si živo predstaviť, ako by na lokálnej úrovni o všetkých financiách rozhodovali miestne mafie a rodinné klany. Lebo takí sme.
Zatiaľ stačí byť slušný a veľkorysý. Aj k menšinám. Práve k nim. Napokon, oni toho Orbána nevolili. A tiež tam nebude na večné veky.
Raz totiž môže prísť deň, keď sa bude EÚ s rachotom rozpadať. A budú vznikať nové, menšie spolky – kto s kým, azda i proti komu. S Maďarmi sme viac na jednej lodi, než sa zdá. Máme stáročia spoločných dejín a kultúry. Bude škoda, ak nám hlúpy nacionalizmus na oboch stranách zabráni vidieť spoločný záujem.
.
