Možno svojský nápad, ísť na Veľký piatok do kina. I keď termín dával tušiť, že prednostne pôjdu filmy s náboženskou tematikou, či aspoň spirituálnym kontextom, film Chatrč (Shack) sa najprv tváril ako thriller, podobný mnohým iným z nedávnych čias - šťastná rodina, až kým niekto neunesie jedno ich dieťa, a otec rodiny robí čo môže, aby dcérku dostal nazad. Príbeh je hodnoverný, až sa doň človek vžije, emotívny, až citlivejší divák vyroní slzu, filmované exteriéry sú nádherné, skrátka, dobrá práca.
Ale keď je jasné, že stratená dcérka je stratená navždy a otcovi ostáva priestor už len na pomstu či na hľadanie zopár odpovedí, dej sa odtrhne od reality a vedie hlavného predstaviteľa (a diváka spolu s ním) do priestoru, ktorý je jasne mimo reality (Narnia pozdravuje). Ak sa do kina ešte len chystáte, nechcem všetko prezradiť, a tak poviem len - otec dostáva možnosť, porozprávať sa o svojom trápení priamo s Bohom. V záujme vsadenia starých schém do súčasných kontextov je síce pre túto príležitosť Boh Otec stelesnený v milej postaršej černoške (dokonale politicky korektné riešenie, ale to je v poriadku, nevadí mi, a herečka je fakt sympatická), no netradičné poňatie biblického motívu ostáva v medziach cirkevného kánonu. Až do tej miery, že v našom príbehu vystupuje Boh v podobe troch osôb, teda Svätej Trojice, hoci samotný koncept Trojice nemá oporu ani len v Biblii a je len myšienkovým výtvorom biskupov raného kresťanstva.
Centrála otázka, ktorú otec unesenej dcéry rieši osobne s Bohom, je jednou z dávnych a kľúčových kontroverzií kresťanskej náuky: Ak existuje Boh, všemocný, vševediaci a láskavý, prečo dopustí, aby sa na svete dialo zlo? Zlo je pojem zahŕňajúci všetko, čo človeku škodí a ubližuje, jedno, či zločin spáchaný iným človekom, alebo prírodná pohroma. Napokon, masový vrah či terorista možno pripraví o život desiatky ľudí, ale zemetrasenie či tsunami ich v jedinom momente dokáže pripraviť o život tisíce (nik z ľudí ho nezavinil). Tak ako žiadna cirkevná autorita dodnes nenašla (či aspoň nedala) uspokojivú odpoveď na otázku zla, nedáva ju ani film, i keď sa tvári, že ponúka aspoň náznaky vysvetlení. Lenže filmári uviazli v rovnakom myšlienkovom svete ako kazatelia v kostoloch, a neobjavili nič nové. Naopak, inšpirácia inými príbehmi je zavše zjavná. Keď je v paralelnom svete otec vyzvaný, aby rozhodol, ktoré z dvoch zostávajúcich detí by obetoval a ktoré nechal nažive, nápadne to pripomína kľúčovú dilemu románu Sophiina voľba.
Napokon, film mocne nabáda k odpusteniu (hlavný hrdina má odpustiť tyranskému otcovi, ktorý pil a bil matku i jeho, má odpustiť sám sebe, že sa tohto otca v bezmocnom detskom zúfalstve zbavil, a napokon má odpustiť i neznámemu a nikdy nevypátranému maniakovi, ktorý ma svedomí jeho dcéru i iné unesené deti, lebo z maniaka vraj urobilo takú beštiu neľudské zaobchádzanie v detstve). Nuž, takúto myšlienku treba dotiahnuť do konca. Človek sám nie je dosť kompetentný, aby naozaj spravodlivo a dôsledne niekoho súdil (kohokoľvek). No ak by polícia maniaka chytila a sudca ho pošle na popravu, či aspoň na doživotie, možno nedokáže posúdiť maniakovu osobnosť a skutky absolútne spravodlivo, ale účelom trestu nemá byť pomsta, ale ochrana ostatných ľudí. Ak by maniak ostal na slobode, je veľmi pravdepodobné, že bude unášať a vraždiť ďalšie deti, a úlohou polície i justície je zabrániť mu v tom. Tento rozmer odsúdenia mi vo filme chýba úplne. Nabádať k medziľuskej láske, tolerancii, chápaniu a odpúšťaniu je síce pekné, ale odpúšťanie potrebuje mať svoje vymedzené hranice.
Napokon, ako je u podobných príbehov obvyklé, film si necháva zadné vrátka. Je možné, že celá otcova skúsenosť s paralelným svetom je len halucináciou, ktorú zažil v čase, keď po autonehode ležal v bezvedomí v nemocnici. Mohlo to tak byť a nemuselo...
Záver? Film je v nejednom ohľade pekný a chytí za srdce. No ak čakáte klasický thriller s rozuzlením, čakáte márne, páchateľ nie je odhalený ani dolapený. A ak čakáte nové odpovede na staré filozofické či náboženské otázky, čakáte márne, sú len staré odpovede v novom obale. A ak hľadáte návod na hľadanie pokoja v duši, možno sa dozviete pár užitočných tipov, ale zrejme by ste kvôli tomu pokoju potrebovali zažiť stav blízky smrti. Na túto tému už boli natočené oveľa odvážnejšie filmy (napr. Flatliners, z r.1990). Takže ak sa nudíte, film ponúka príležitosť stráviť dve hodiny pri príbehu, ktorý dokáže zaujať. No ak čakáte hĺbku, nájdete len povrchnosť, ktorá sa tvári, že ide do hĺbky.
I tak prajem príjemnú zábavu.
